King of the Bongo

Autor: Marek Namešpetra | 19.10.2019 o 18:32 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  384x

Greta je nahnevaná? Tak si prečítajte môj príbeh o kultúrnych, spoločenských a environmentálnych šokoch.

V čase keď som dovŕšil vek pohlavnej zrelosti, rozhodol som sa, že opustím rodičov a rodnú osadu a pôjdem hľadať lásku ženy. Našiel som si prácu v meste, kde nevychádza Slnko, pretože domy sú také vysoké, že Slnko a ľudia sa už navzájom nevidia. Dostal som byt s prekrásnym výhľadom do iného bytu. Môj byt sa nachádzal v štvrti s označením 4 A, takže patril medzi byty spodnej hranice štandardu. Ale bol veľmi lacný. Je veľmi ťažké nájsť si v meste lacné bývanie. V mojom byte bola jedna posteľ, jedna stolička, jeden stôl, jedno okno, jedna chladnička, jedna mikrovlnná rúra, jedna umývačka riadu, jedna kúpeľňa, jeden záchod a päť televízorov, ktoré sa nedali vypnúť. Vždy som presne vedel, kde sa čo deje, a aký si mám na to vytvoriť názor. Bolo to veľmi pohodlné. Na každých desať poschodí, bola jedna práčovňa, a jedna sušiareň, kde som si každý deň posielal špinavé veci elektronickou poštou, a oni mi ich na druhý deň elektronickou poštou doručili čisté späť. Elektronickou poštou sa tam vlastne posielalo všetko. Keď som bol hladný, poslali mi pizzu elektronickou poštou, keď som bol smädný, poslali mi aquacolu elektronickou poštou, keď som bol smutný, poslali mi pozdrav elektronickou poštou, a keď som chcel lásku, poslali mi elektronickou poštou jedného muža, jednu ženu a jedného psa. Ale nepáčili sa mi, a tak som ich poslal späť. Odpadky som vyhadzoval do trubice, ktorá ústila do veľkej pece, v ktorej sa to spaľovalo, a energia sa využívala na nepretržitý chod piatich televízorov a elektronickej pošty. Iste vás bude zaujímať, čím som sa v meste živil. Najprv som umýval okná. A v meste bolo naozaj veľa okien. Potom som pracoval v reštaurácii, kde som hosťom posielal pizzu, aquacolu a zákusky elektronickou poštou. Potom som dostal prácu v televízii ako asistent asistenta, riaditeľovho riaditeľa. Je to tá najlepšia práca, akú môže človek s mojím vzdelaním v meste dostať. Stále som však nenašiel to, kvôli čomu som do mesta odišiel.

Až raz...

V okne, ktoré bolo oproti môjmu oknu, som raz večer spozoroval siluetu ženy. Nevidel som jej do tváre, ale vedel som, že je veľmi pekná. Bývala v byte celkom sama, ako ja. Vlastne v tejto štvrti bývajú v bytoch všetci ľudia sami. Keď som ju zbadal, pamätám sa, že som chcel vyskočiť, otvoriť okno a zakričať na ňu. Naše okná boli od seba sotva tri metre, takže by ma určite počula. Počula by ma, lenže ja som zabudol, že v meste sa okná neotvárajú, nedajú otvoriť a nesmú otvárať, pretože tu funguje dokonalá klimatizácia. A keby sa mi ho aj podarilo otvoriť, vlastne by ma ani nepočula, pretože vonku je obrovský hluk. A tak som jej poslal elektronickou poštou svoj pozdrav. Napísal som jej, že by som sa s ňou chcel zoznámiť. No neodpovedala mi. Napriek tomu som každý večer pozoroval siluetu ženy v okne oproti a posielal som jej elektronické pozdravy. No ona mi stále neodpovedala, a ja som cítil ako sa mi láme srdce.

Jedného rána som však vo svojej elektronickej pošte našiel odkaz od “holubice“.

„Á. Takže holubica. Zaujímavý nick.“ napísal som jej.

Celý deň som v práci myslel iba na ňu, a na to aký odkaz nájdem vo svojej elektronickej pošte.

„Aj king of the bongo je zaujímavý nick.“ napísala mi.

A tak som ju pozval na večeru. Cez elektronickú poštu som objednal víno (Tokajské šesť putňové!), pizzu, chipsy, aquacolu a nejaké zákusky. A prezervatív. Alebo radšej dva. Do rezervy (rezervatív). Keď zazvonila, myslel som, že mi srdce vyletí z hrude a trikrát obletí Zem. A tak sa aj stalo. Vyletelo mi z hrude, trikrát obletelo Zem, a vrátilo sa mi. No nie do hrude, ale najprv do krku, potom kleslo do žalúdka a potom ešte nižšie. Už keď som sa blížil k dverám, cítil som jej parfém. Tá vôňa...

Bolo to niečo medzi banánom, pomarančom, mangom a materským mliekom. Ako sme tak po chvíli sedeli (ona na stole a ja na stoličke, pretože nič iné na sedenie som v byte nemal...), zistil som, že je ešte krajšia, ako som si predstavoval. A pritom to bolo úplne obyčajné dievča. Pracovala v práčovni. Ľudia jej elektronickou poštou posielali špinavé prádlo, a ona im ho čisté elektronickou poštou posielala späť.

Vyžarovala z nej ženskosť, ja som vedel, že som našiel to, čo som hľadal.    

 

Ľudia v meste využívajú Slnečnú energiu tak intenzívne, že Slnko začína byť unavené a pomaly, ale isto sa stráca. Tak začali využívať aj lunárnu energiu. No tá sa míňala ešte rýchlejšie. Ešte šťastie, že tu v meste máme toľko odpadu. Z odpadu sa totiž využíva najviac energie. Používa sa na nepretržitý chod televízorov a elektronickej pošty.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Archívny článok

Odborníci radia, čo robiť v horiacej budove

Staré budovy nemajú dostatok únikových ciest ani protipožiarne technológie.


Už ste čítali?